Celý týždeň (:
21. října 2011 v 10:31 | *K*
Zajtra už je piatok a ja sa tak mocne teším domov, že to ani opísať neviem.Dneska príde Dada aj s babču aj s Tomoňom a budú u nás až do nedele a potom ma pôjdu odprevadiť celá grupáš v nedelu na stanicu, jééé to bude prča ;D
V pondelok sa nestalo nič záživné, teda na nič si nepamätám, celý den som hrala sims2, lebo na utorok som sa nemala čo učiť :D Večer sme pozerali sirotu, to bolo fajnééé :D
V utorok sme boli v Martinu, júúú !! Zem zaslíbená, na krku zrkadlovka, ale bez baterky :DD ale baterku chvílu mala (: fotila som uplne moc a som na seba ako vždy hrdá, strašne ma to baví.. to fotenie.. nech už sú vianoce a nech sa dozviem či mi naši splnia moje prianie... chcem ZRKADLOVKU♥ (CANON♥♥)a tak bola to prča, boli sme na WC v jednej kavierni a tá teta za nami prišla, že či si niečo aj objednáme a my že áno áno a tak sme potom zdrhli, teda oni zdrhli, ja som to radšej spravila tak, že som si sadla k deckám z 1.A a 1.B a tvárila sa že k ním patrím... babám tá tetka vynadala a ja som sa tam smiala :DD mne nehovorila nič (: Cestu na späť som trošku spala a potom som fotila ten najkrajší západ slnka aký som kedy videla, teda možno som niekedy videla aj krajší a možno aj budem, ale hento bolo perfekto ! (: Kamzík a slnko ako oranžová guča :D
V stredu sme to písali z AJ z prítomného a prítomného priebehoveého času... dostala som za 3, ale to som sa dozvedela až v štvrtok, čo už no /: V stredu ma skúšala aj z Dejáku.. och.. neviem prečo ale dostala som 2 a to som to vedela a len som sa RAZ zasekla, pretože som nevedela si spomenúť na slovo VEDOMISTO :D bojím sa tej učitelky.. a nemám ju rada! :D
V stredu som prvý krát zo štylistiky nič nedostala, pretože som nepochopila ulohe a nenapísala fejtón, že čo to je, :D napísala som to trochu vážnejšie, ale ja si mylsím že pointa tam bola, že aj bez práce sú koláče.. ale tak nevadí no, prežojem asi :D V stredu som bola vonku aj s Anetkou (Antonom) boli sme v sade Janka Kráľa a fotili, teda zväčša ona fotila, ale aj mne fotila a šak pekné fotky dú to (už len tým že som tam ja musia byť pekné predsta ! :) :DDDDDDDDDDDDDDDDDD ironia hej ? )Išli sme tam cez starý most a potom naspäť cez nový most, taká pekná prechádzka.. nakoniec sme skončili v mekáči, kde bol taký pekný chalan !! ♥ skejt v ruke, kepka na hlave, vlasy roztrapatené, línec na gacách pod riťu a proste uáá ! :DD
V štvrtok uhm :D V škole som dostala tú trojku z AJ a z Nemčiny som vlastne v jeden z tých dní dostala 1. to som zabbudla :D a z tej písomky z AJ, čo som to písala v tej 3.B pred tým v stredu, veľký test, som dostala 2 !!!!! :D som proste uplne na seba hrdá (: V štvrtok som bola s Miškou, po dlhej dobe som ju znova videla, to bolo také fajn (: boli sme v čajovni na obchodnej a mala som aj trochu oného vodnej, ale tak, mne sa to nejako mocne nepáči :D Ja som ani nerobila toľko dymu ako oni :( ale tak nevadá :D ja to prežijem... bolo to fajn ju znova videť a to som sa trošku bála a bolo to fajn a bola s nami aj taká Erika a Boris a tí boli tiež fajn.. Boris okonca aj fotí (CANON 550D :D prekvapujúce -> nevieš prečo ma prekvapuje, že sú na svete aj iný ludia ktorých baví to čo mňa) Večer sme pozerali nočnú moru v Elm strííííííííít a šak ja som to videla už druhý krát, ale aj tak som sa bála, ale potom sa mi tak pekne spalo :D Ráno sa mi nechcelo vstávať a v škole som v piatok (dneska) trochu spala :D
No a dneska je piatok, máme USM, maximálne nudná hodina, dostala som 2, neviem jako prečo, všetko som tam mala, ale osrááááááť. Tá učitelka je taká divná, neviem bojím sa jej.
Bojím sa INA... učila som sa to, ale enchcemí sť odpovedať lebo to nejako moc neviem, šak to sa nedá naučiť a tak snád ma nevyvolá /:
Nech už je po škole !!
Ináč som zistila že z AJ mám známky že 5,3-,1,2 a 3 .. musím to opraviť, musím mať 2 na polroku
zo SJ mám známky že 4,1,3 ... och aj to musím opraviť.. musím mať na polroku 1 ! :D
No dobre na dnes asi aj stačilo, dúfam že vo vlak bude tak málo ludí ako naposledy.. to bolo super (: Chcem už byť doma.. to bude ešte suprovejšie... v meste ma bude čakať Alí a Danko (Alušák a Danielka) Uplne sa teším na nich (:
Jáj a ešte tak fruiško poviem o víkende ...
V piatok bolo uplne málo ludí vo vlaku a bolo tu supr.. (: Potom sme boli v pre babču večer v PN, pred tým som ale bola odprevadiť Alí, neviem teraz že či sme boli vonku alebo nie, či bola u nás.. ale tuším bola u nás, nevím.. alebo sme boli vonku ? och ja neviem ! :DD No a v nedelu na intrák, pekne s Vladkom vo vlaku, aspon že ide aj on, ja by som sama nenastúpila asi :D
No a to fakt stačí, zas nabudúce, víkend zhodnoítím v nedelu... neviem či si môžem zobrať ntb nabudúci vtýžden, snád aj.. dobre tak čau JA (:
Nič záživné pokračovanie číslo 5 (:
13. října 2011 v 22:09 | *K*
|
Príbeh (:
Pred školou stál Michal, myslela som si, že čaká na Emu, preto som ho len pozdravila a šla ďalej, ale on sa ku mne pridal.
"Ako vidím, schytala si to vajíčkom," smial sa a siahol mi do vlasov kde som zrejem mala pozostatky z vajíčka, ktoré sa mi nepodarili zmyť.
"Hej."
"Filip však? Vravel že to spraví," stále sa smial.
"A ty si tam prečo nebol?"
"Bohužiaľ som musel chodiť po doktoroch."
"Chorí?"
"Nepočuješ?" Odkašľal si.
"No, máš iný hlas."
"Aspoň že to si si všimla."
"A to načo si sa sem trepal? Prečo neležíš v posteli?"
"Veď za tebou," usmial sa, z vrecka vytiahol vreckovku a silno smrkol.
"Za mnou?" spýtala som sa prekvapene.
"Povedať ti, kedy pôjdeme von," usmial sa väčšmi.
"Kedy?"
"Keď vyzdraviem, čiže neviem," zasmial sa.
Zasmiala som sa tiež, "A to si mi nemohol povedať cez facebook?"
"Radšej z očí do očí," usmial sa, už sa nesmial, "a takto ťa odprevadím až domov."
"A Ema? A ešte, čoby si robil kebyže som mnou ide aj Maťo?"
"Ema šla ešte pred tebou, povedal som jej, že čakám Lukáša a Martin v škole ostáva trošku dlhšie, musia to tam upratať."
"Máš to premyslené, myslíš na všetko," usmiala som sa.
"Ja vždy."
"Ale mal si ostať doma."
"Veď ja som prišiel prakticky aj za Emou, povedať jej, že zostanem dlhodobo doma, že som chorí a že von zrejme nepôjdeme a že ma kedykoľvek smie navštíviť."
"A jej nevadí že pôjdeme von MY dvaja spolu?"
"Nevie o tom."
"Bože tajíme to ako keby to bolo protizákonné."
"Veď, môžeme im to povedať."
"Nie, nie, netreba."
"Tak?" zasmiala sa.
"Neviem ako by to Maťo bral."
"Normálne."
"Normálne."
"Hm."
"Bože, nezaoberaj sa tým, v jeden krásny deň ťa prídem počkať k vchodu, ty sa ku mne pridáš, pôjdeme hore k odpočívadlu, chvíľu posedíme, porozprávame sa, odídeme, koniec, finíto, prinajhoršom si to zopakujeme, nič nezákonné sa nestane." Usmial sa.
"Ale aj tak, zdá sa mi to divné, že pôjdem von s nejakým iným chalanom ako s tým svojím."
"Tak nikam ísť nemusíme," povzdychol si.
"Nie, sľúbila som ti to." Usmiala som sa.
"Nechcem aby si išla nasilu."
"Nejdem nasilu!"
"No neviem."
"Bože tak sama najlepšie viem čo chcem nie? A keby som nechcela, tak s tebou von nejdem."
"Ale stále sa ti to zdá divné."
"Pred mesiacom sme na seba ani nepozreli a sám si dobre pamätáš čo sa stalo. A teraz? Aký sme kamaráti."
"Nepamätám, čo sa stalo?"
"Akoby si nevedel."
"Neviem."
"Nepretvaruj sa."
"To je pre teba taký veľký problém to vysloviť nahlas?"
"O to ti ide, že to neviem vysloviť nahlas?"
"A vieš?"
"Viem."
"Tak hovor."
"Čo konkrétne?"
"To čo sa stalo v septembri."
"Tá v úvodzovkách," znázornila som prstami úvodzovky, "stávka o tom, či ti dovolím aby si ma pobozkal."
"A ty si dovolila," zasmial sa.
" Ja som vtedy nevnímala."
"Tak nevnímala," smial sa, "mne sa zdalo, že si vnímala."
"Zrejme si ma zhypnotizoval tými tvojimi hnedými očami."
"Páčia sa ti?"
"Áno," povedala som úprimne.
Usmial sa, "ó, aký kompliment."
Už sme zabáčali poza činžiak, prechádzali okolo detského ihriska a blížila sa k zákrute, ktorá nás mala priviesť na rovný chodníček, ktorý viedol priamo k nášmu vchodu.
"Cesta sa kráti," povedal dramaticky a odkašľal si.
"Prosím ťa, padaj si dať doma čaj, ľahni si a spi!" usmiala som sa.
"Dobre mami." Zasmial sa.
"Určite máš aj teplotu," s povzdychom som mu priložila svoju dlaň na čelo, "no samozrejme!"
"Nel," milo sa usmial.
"Čo?"
"Nič," stále sa usmieval.
"Naozaj by si mal ísť domov, pospi si, lieč sa."
"Budem, aby sme mohli ísť čím skôr von." Znova si vytiahol z vrecka vreckovku a smrkol, "naozaj by som mal ísť."
"Nie že sa ešte niekam vyberieš, priamo čiarou domov jasné?"
"Jasné," usmial sa.
"Tak ahoj a potom daj vedieť že kedy."
"Dám, budeš to vedieť ako prvá, ahoj."
Pozerala som na jeho chrbát a keď zašiel za roh, otvorila som dvere, zavolala výťah a vyviezla sa na siedme poschodie, kde ma čakalo menšie prekvapenie.
Peter v kuchyni varil. Pozdravil ma akoby tam býval už roky.
"Čo tu robíte?" spýtala som sa prekvapene.
"Prosím ťa, nevykaj mi. Som Peter, ty Nela, tikaj mi."
"No, tak čo tu," prehltla som, "čo tu robíš?"
"Varím obed," zasmial sa.
"Kde je mama?"
"Kúpeľňa? Neviem teraz." Usmial sa a zamiešal niečo tekuté v hrnci.
"A čo to varíte teda varíš?"
Usmial sa, "syrové makaróny."
"Uhm."
"Ahoj Nel," pozdravila ma mama.
"Nazdar," zasmiala som sa, "v škole nič nebolo, idem do izby, neskôr pôjdem asi s Maťom alebo Adel von."
"No, veď je piatok."
"Veď ja viem, héj a inak, imatrikulačky som prežila len tak pre informáciu."
"A čo ako si dopadla?"
"A čo ako si dopadla?"
"Sebastián, jeden típek z našej triedy ma musel namaľovať so zaviazanými očami."
"A veď to je v pohode, pamätám si ako raz Filip prišiel domov ako dievča, že z imatrikulačiek." Pri tej spomienke sa mama zasmiala.
"Škoda že som ho nestihla," zasmiala som sa tiež, predstava Filipa v minisukni a obtiahnutom tričku mi bola vtipná.
"Smola."
Vyplazila som jej jazyk.
"Idem do tej izby."
Nič záživné pokračovanie číslo 4 (:
13. října 2011 v 22:08 | *K*
|
Príbeh (:
Vrátila som sa o pól jedenástej, Filip ešte ostal so Sisou. Ľahla som si do postele a spomenula si na rozhovor, ktorý sa mi vyskytol s Michalom, keď sa ostatný bláznili pri jazere.
"Vieš čo chcem na oplátku?" Pozeral sa do diaľky.
"Čo?" S úsmevom som sa k nemu obrátila.
"Pôjdeme niekedy von." Povedal to ako fakt.
Rozosmiala som sa.
"Kedy?"
"Keď sa naskytne príležitosť. Ak chceš od Maťa si vypýtam aj zvolenie," rozosmial sa.
"Potom mi daj dopredu vedieť že kedy."
"Dám, budeš to vedieť ako prvá."
Všimla som si, že hľadí na Emu.
"Takže s Emou spolu chodíte?" Tiež som sa pozrela na ňu. Bola chudá, mala kratšie, hnedé vlasy, milí úsmev a krásne modré oči.
"Chodíme, vadí to?" skúmavo sa na mňa pozrel.
"Nie." Povedala som to príliš rýchlo nato, aby mi to uveril.
"Ja ti verím," usmial sa a postavil sa, "ideš som mnou za nimi?"
"Nie utekaj."
"Letíím," znázornil lietadlo a išiel za nimi, smiala som sa na ňom.
Nakoniec to bolo úplne super. Bavila som sa aj s Emou, aj so Sisou. Bavili sme sa snáď o všetkom. Sisa sa pýtala niečo o Filipovi. Ema bola tichšia, ale aj tak sme si vymenili pár slov. Pochválili sme si navzájom oči, ona mi závidela vlasy, posťažovali sme sa na naše druhú polovičky a ja som sa o Michalovi dozvedela veci o ktorých som nikdy netušila.
Zaspávala som s pocitom, že dnešný deň sa ešte zopakuje.
***
"Tebe to šibe," smial sa Filip, keď som si poskakovala po kuchyni a spievala si.
"Kedy si sa vrátil?" zrazu som bola úplne kludná a vážna.
"Teraz, len čo tu stojím a hľadím na teba."
"Mama nie je doma."
"Mám pocit, že s Petrom trávi viac času ako s nami."
"Skôr ona je cez deň doma alebo v práci, my sme v škole a potom sme vonku a ona doma."
V kľúčovej diere zašramotili klúče.
"My o vlku a vlk za dverami."
"Ahoj deti moje," povedala šťastne a s úsmevom k nám prišla. Každého pobozkala na líce.
"Už ste si užili a spomenula si si aj na nás?" Filip napodobnil mamin hlas. Mama sa na neho chvílu zamračila, ale potom sa znova začala usmievať.
"Čo ťa spravilo takou šťastnou?"
"Večer príde Peter," usmiala sa, "pôjdeš som mnou na nákupy do Billy? Spravím niečo na večeru." Stou otázkou sa otočila na mňa.
"Peter?" jeho meno som vyslovila prekvapene, tak akoby som ho počula prvá krát.
"Chcela som ísť s Maťom."
"A ty Filip, nepotešíš ma tvojou prítomnosťou?"
"Do riti, keby som mal niečo naplánované. Je to povinné?"
"Áno je, predsa musí niekto starej slečne odniesť tašky," zasmiala sa, "a ty si nám taký rodený džentlmen."
"Tak načo sa pýtaš, idem čo už."
Mama si doširoka usmiala, akoby to Filip spravil dobrovoľné a odišla do spálne.
"Pôjdeme hneď. Len sa prezlečiem," kričala z izby. Ticho som sa Filipovi vysmievala a on na mňa zahliadal.
Ako odchádzali, zakričala som smerom k dverám: "Užite si to." Filip vedel, že to patrilo jemu.
Rýchlo som umyla riad, tento raz už bez tancovania a spievania a vyštartovala z bytu. Martin sa opieral o stenu pri vchode. Namiesto pozdravu ma pobozkal.
"Kam išla tvoja mama a Filip?"
"Do Billy"
"Tak preto sa tváril tak kyslo."
Zasmiala som sa.
"Mala som ísť ja, ale ty si ma zachránil."
"A načo nákupy?"
"Peter príde na večeru."
"Ale, tvoja mama sa už odhodlala?"
"Zrejme. Som na neho zvedavá."
"A kedy mám prísť?"
"Niekedy večer asi," usmiala som sa.
"Potom mi daj vedieť, čo a ako."
"Samozrejme."
***
Mame som pomohla spraviť obložené chlebíčky, ona zatiaľ do trúby strčila kuracie mäso, zapekané v syre. Uhm, teším sa.
"Kedy má prísť?" spýtala som sa zvedavo, keď som krájala zemika.
"Povedal, že okolo 8 zazvoní dole pri vchode."
"On nemá žiadne závesky?"
"Manželka aj s dcérou sa mu zabili keď mal 28, s manželkou bol ešte len 2 roky a to dievčatko malo len rok."
"Ou."
"Nedá sa cez to preniesť. Hovorí, že ja mu pomáhať zabudnúť."
"Koľko to už je?"
"10 rokov."
"Dlhá doba."
"Môže prejsť aj 100 rokov, na také niečo sa tak ľahko nezabudne."
"A je to na ňom poznať?"
"Ja by som to na neho nepovedala."
"A ľúbiš ho?"
"Áno."
"Aj ona teba?"
"Vypadá to tak."
"Tak to je hlavné."
"Tak to je hlavné."
Prikmotril sa k nám Filip, nazrel do trúby a zhlboka sa nadýchol vône.
"Ale to vonia," povzdychol si, "kedy to má prísť?"
"O ôsmej," odpovedala som za mamu.
"To sa stihne spraviť?"
"Veď už to bude."
Mama do friťáku hodila zemiaky.
"Čo sa stalo, že také nezdravé?"
"Raz začas nezaškodí."
Ôsma hodina sa blížila nehorázne rýchlo. Filip pripravil stôl a ja som pripravila seba. Nijako som sa neupravovala, len som si prečesala vlasy a tepláky vymenila za rifle.
Filip si tiež obliekol rifle. Mama si obliekla šaty nad kolená. Blond vlasy si stočila do drdolu a na oči si jemne naniesla očné tiene vo farbe šiat. Čiže fialové. Riasy si zvýraznila špirálou a keď sa vrátila do kuchyne, s Filipom sme na ňu hľadeli ako na spasenie. Bola nádherná .
Niekto zazvonil. S napätím sme hľadeli na dvere. Mama otvorila spodné dvere a s úsmevom sa k nám obrátila. Nervózne sme čakali na príchod výťahu. A keď sme počuli ako sa na výťahu otvorili a zavreli dvere, na chvíľu mi prestalo byť srdce. Tak veľmi som bola zvedavá na maminho priateľa, ktorý pred 10 rokmi stratil všetko čo mal. Možno práve mama mu to všetko nahradí. Mama otvorila dvere v ktorých stál muž s ružami pred tvárou. Filip si povzdychol a viac sa zaboril do stoličky.
"Ahoj," mama sa mu hodila okolo krku, akoby sa dlhú domu nevideli. Stále som nevidela jeho tvár. Videla som čierne rifle, biele tričko, svalnaté ramená a potom, keď sa od neho mama odtiahla, chytila ho za lakeť, ťahala ho dnu, ruky mal plné, v jeden zvieral kyticu a v druhej víno. Zbadala som jeho tvár. Bol pekný, vlasy mal tmavšie, akoby sa ani nepozeral do zrkadla, nečesal sa, ale ma to dobré. Oči mal obrovské, hnedé, videla som to z takej diaľky.
Ako sa k nám dostal, pozdravil nás tak, akoby sme sa poznali už nejakú dobu.
"Ty si určite Natália a ty Filip."
"No, ak ja nie som Naťo a ona Filipa, zrejme to tak bude."
Peter sa zasmial.
Večer prehol celkom slušne. Peter sa nás pýtal na rôzne záľuby, školu, čo v budúcnosti.
Najedli sme sa a všetci traja pochválili mamin výtvor.
Peter sa zdal byť skvelý, hlavne potom čo mame pomohol s odkladaním riadu a následne ich začal aj umývať. Filip mi potom čine pošepkal, že sa mu Peter páči.
Mama od šťastia blčala, neustále sa usmievala a keď Peter odišiel od šťastia nás vyobjímala.
"Dobre si vaša mama vybrala?"
"Áno." Povedali sme s Filipom dvojhlasne.
***
Slnko vychádzalo neskôr a zapadlo skôr. Blížil sa 15 november. S Maťom sme mali osláviť 6 mesiac nášho vzťahu. Malo to háčik, Martinova mama ho nechcela pustiť z domu.
Po škole som šla hneď domov. Mama bola v práci a doma ma čakal odkaz, že mám ísť k otcovi. Nechala som si doma tašku a išla na druhý koniec mesta, k otcovi. Simona nebola doma a dvere mi otvoril natešený otec.
Namiesto pozdravu len milo vyslovil moje meno, "Nelinka."
"Otecko," povedala som trošku ironicky.
"Tvoj brat tu už bol a samozrejme sme sa pohádali a kričali po sebe, ale to nie je podstatné, teraz sa chcem rozprávať s tebou."
Sedeli sme v obývačke a on začal vravieť pravdivý príbeh jeho a Simony. Povedal, že mamu naozaj ľúbil, ale že Sima mu počarila a že tie nadčasy k tomu viac menej napomohli a on sa zamiloval do nej. A teraz, keď vie že je mala šťastná, už si nič nevyčíta. Prehltla som nadávku a narážku ktorú som mala na jeho posledné slová. Mal by si donekonečna vyčítať čo spôsobil.
Zrejme bol sám so sebou spokojný, usmieval sa, na lícach sa mu objavili také isté jamky ako aj Filipovi, keď sa usmieva. Nechápem prečo som si to všimla práve teraz.
"Prečo ste mi to nepovedali skôr?" spýtala som sa.
"Čakal som, že ti to povie Filip, keďže to už vie dlhšiu dobu."
"Povedal, ale v deň keď ste nám oznámili to, že je Sima tehotná."
"Hneváš sa na mňa veľmi?"
"Ako si povedal, je dôležité, že je mama šťastná. Ale pred tým nebola. Pozeral si na jej city potom ako si ju podviedol? Všimol si si, že som každú noc plakávala pretože som počula vaše hádky? Vieš čo všetko si tým zničil?"
"Nely," usmial sa, na silu, ale usmial, "nikdy si neodpustím ako veľmi som ublížil svojím najbližším, vám, ale asi to tak malo byť."
"Určite," zatiahla som ironicky.
"Dúfam že ti je jasné, že som tvoju mamu miloval, bolo to pre mňa najkrajšie obdobie môjho života, keď som sa dozvedel, že čakáme Filipa a keď sa nám narodil zdraví chlapec a potom ty...."
"Je mi to jasné."
"Keby ma nepovýšili, s mamou by sme sa nerozviedli.
"Minulosť nezmeníš."
"A Nela a dúfam aj v to, že ti je jasné, že ťa ľúbi najviac na svete a vždy keď budeš niečo potrebovať, budem tu pre teba."
Prikývla som, no to, že aj ja mám rada jeho som nepovedala. Možno inokedy.
S novembrom prišli aj imatrikulácie, ktoré boli v októbri pre nezistený problém zrušené. S Adelou sme to typovali nato, že ich zrušili pretože o tom vedelo veľa ľudí a preto neprišli do školy. V novembri to prišlo nečakane.
Zarazene som zostala stáť, keď som kráčala zo zborovne a zbadala troch maskovaných mužov ako otvárajú dvere na našej triede. Ale zastavili sa, jeden si ma všimol a utekal za mnou. Spoznala som ho hneď. Martin. Na kúsok si vytiahol čiernu masku, presne takú nosievali kukláči, nad nos a pobozkal ma.
"Keby som bol dole hlavou, máš to ako v spidermanovi," zasmial sa.
"Imatrikulačky?" hlesla som.
"Ale neboj sa, bude to zábava." Usmial sa, ešte raz ma pobozkal a maskou si znova zakryl odhalenú časť tváre.
"Poď, musíš ísť som mnou." Chytil ma za lakeť a viedol k ostatným.
"Aha kto tu je," zasmial sa známy hlas. Filip.
"Och to som ale dopadla."
"Veď to bude zábava."
Tretieho chalana som nepoznala, ale on mňa zrejme áno.
"Nela, nerob blbosti," upozornil ma a silno zabúchal na dvere. Martin ma chytil pevnejšie a následne všetko prebehlo veľmi rýchlo. Vyviedli nás ako väzňov do telocvične. Po ceste niektorí schytali vajíčkom na hlavu. Prvý to schytal Lukáš, pretože frflal, potom to schytala Erika lebo sa zasmiala a nakoniec aj Nina, pretože sa zasa zasmiala Erike. Od odvtedy zrazu všetci držali hubu.
V telocvični to bola zábava, chalani tancovali s babami, s vajíčkami pri ústach, kŕmili sa so zaviazanými očami. Lukáš so zaviazanými očami maľoval Eriku, ktorá potom s hrôzou v očiach vybehla z telocvične. Cez celú tvár mala krikľavo červený rúž, tiene jej naniesol na obočie a nad obočie. Špirálu jej dávať nemusel, ale chcel, takže ju mala roztečenú pod očami. Všetci sa jej smiali a ona to zrejme nezniesla.
Sebastián dostal na starosti mňa. Cítila som ako mi na pery a nad pery nanáša ten krikravý rúž. Oči som privrela väčšmi. Bála som sa, žeby mi mohol vypichnúť oči, keď bude nanášať tiene. Prekvapujúco sa trafil skoro presne. Povedal, že na špirálu sa necíti . Zvládol to celkom fajn. Veľmi som sa nezľakla keď som sa pozrela do zrkadla. Modré a ružové tiene som mala na viečku, ale aj pod okom. Prsom som si to zotrela, aby som ich mala len na viečkach. Práve som si upravovala rúž, aby som ho nemala okolo úst, ale len na perách, keď v tom mi na hlavu pristálo vajíčko. Nejaká milá osoba, stojaca nado mnou mi ho rozdrvila vo vlasoch. Filip. Smial sa ako blázon a hneď utekal preč. Ja som si opatrne siahla do vlasov a zacítila vajce. Tiež som sa začala smiať.
Adel zaviazali oči a prikázali Eme, nech ju naviguje pomedzi prekážky. Adel si pár krát narazila hlavou o stôl, trafila nohou o pohár plný vody. Ale nakoniec z toho vyšla živá. Len za rozliatie vody schytala vajíčko do hlavy.
Nakoniec sa proti sebe postavili jeden áčkar a druhý béčkar. Povedali, že podľa toho kto vyhrá, podľa toho sa rozhodne kto pôjde domov a kto naopak zostane tu a schytá najhoršiu úlohu. Dali im sviečku a každému jeden plný pohár vody. Mali s plnými ústami vody sviečku zhasnúť bez toho, aby vypľuli čo i len kvapku vody. Vyhral Matej z našej triedy, všetci sme mu so začiatku ďakovali, aj keď predčasne.
Nikoho nepustili, vraj nás oklamali. Sedeli sme teda ďalej a čakali čo sa udeje. Nakoniec sa ale nestalo nič hrozné. Teda mne sa nestalo nič hrozné. Martin zvolal 4 mená, z každej triedy, jedného chalana a babu. Z našej triedy to samozrejme schytal Lukáš, ktorý na Martina potom dlho zahliadal, z dievčat to schytala Erika, ktorá sa zo začiatku usmievala, ale potom jej úsmev z tváre zmizol. Z druhej triedy vyvolali dve mená. Chalan nebol veľmi pekný a dievča sa dalo. Mená som nezachytila. Filip ich spáril tak, aby bol chalan z našej triedy v páre s dievčaťom z druhej triedy a naopak. Filip aj s ďalším chalanom z druhákov, pristúpil k Lukášovi a tomu dievčaťu aj s veľkou priesvitnou igelitkou na ktorej bolo potreté niečo hnedé, celá telocvičňa sa rozosmiala. Tak ako Filip a ten druhák pristúpil Martin s nejakým druhákom k Erike a k tomu chalanovi z Áčky, tiež s tým hnedým na igelitke.
Prikázali im, aby začali to hnedé niečo olizovať. Každý druhák chytil jeden roh a čakali kým obete začnú, každý jeden z jednej strany olizovať, zrejme nutelu. Sem tam to vypadalo všelijako. Ale najčastejšie to vypadalo ako keby sa bozkávali. Nakoniec nám na čelo napísali IMATRIKULAČKY a potom nám poďakovali za účasť a dovolili nám odísť. Nikto nečakal, všetci sme odišli.
Nič záživné pokračovanie číslo 3 (:
13. října 2011 v 22:06 | *K*
|
Príbeh (:
Michal: Už ma to nebaví vyhýbať sa ti...
Michal: Naozaj sa ti ospravedlňujem.
Michal: Neignoruj ma prosím ťa.
Michal: Fajn, potom nehovor, že som sa nesnažil to napraviť. :)
Išla som mu napísať, už som dokonca mala rozpísanú vetu, ale Michal už bol offline.
Michal ma v škole pozdravil. Priamo, bez emócii, no pozdravil. Od prekvapená som ho zabudla odzdraviť.
"Teba to ešte neprešlo? To ignorovanie ho?" spýtala sa Adela, keď sme kráčali domov.
"Riešite to všetci tak, akoby sme predtým boli najlepší kamaráti. Ale my sme sa prakticky ani nepoznali!"
"Poznali."
"Vedeli sme o sebe, čo vieme aj teraz."
"Predtým ste sa aspoň pozdravili."
"Prečo ti na tom tak veľmi záleží?"
"Ja ani neviem. Príde mi akoby ste obaja bojovali s niečím silným. Robíte to proti svojej vôli."
Zasmiala som sa, "si vtipná."
"Ja som to myslela vážne."
"Ak ti mám pravdu povedať, je mi to jedno. Michal je aký je, myslím že dôvod prečo ma vtedy pobozkal sa nikdy nedozviem."
"A to nato proste nemôžeš zabudnúť?"
"A to nato proste nemôžeš zabudnúť?"
"To sa nedá, on ma tým ponížil."
"Hm."
"Včera mi písal, som ho tak nejako ignorovala a keď som mu už odpisovala, offol sa."
"A čo ti písal?"
"Že sa ospravedlňuje a že ho to už nebaví."
"No vidíš to!" smiala sa.
"A dnes ma aj pozdravil, ale ja som bola tak moc prekvapená, že som neodzdravila."
"On sa chce udobriť, tak sa snaž aj ty."
"No."
"Buďte aspoň kamaráti."
"A čo viac by sme mali byť?" zasmiala som sa.
"Veď nič, len kamaráti."
"No."
"Aj sa ti chce že?"
"Aj sa ti chce že?"
"Len sa mi zdá byť divné len tak mu odpustiť."
"Časom."
"No."
"Bože prestaň!" zasmiala sa, "aspoň sa tvár že ťa to trochu zaujalo."
"Večer mu napíšem."
"Napíš."
Nela: Mišo prepáč! Včera som ti nestihla odpísať a keď si ma pozdravil, bola som príliš prekvapená nato, aby som ťa odzdravila.
Michal: Ozaj?
Nela: Áno.
Michal: Takže zajtra už odzdravíš?
Nela: Áno.
Michal: Mier? (:
Nela: Áno (:
Michal: Asi by nebolo vhodné, ak by sme išli zajtra von?
Nela: To si uhádol.
Michal: A časom?
Nela: Ema? Maťo?
Michal: Čo? Bože, nerob z nás hneď milencov. :D
Nela: Obaja vedia o tom ,že si ma pobozkal. Myslím že im to jedno nebude.
Michal: Martinovi som sľúbil, že sa ťa už nedotknem pokiaľ to sama nebudeš chcieť a Emu mám dostatočne rád nato, aby som jej neublížil. Ináč, ja som myslel ísť von akože v pári, že ja a Ema a ty a Martin. Ale aj sami môžeme ísť :D
Nela: To si mu naozaj sľúbil?
Michal: No.
Nela: A dodržíš to?
Michal: Myslím že ak tam bude Maťo a Ema, samozrejme.
Nela: A dozviem sa niekedy, prečo si ma to vtedy pobozkal?
Michal: Veď Nina. Vyprovokovala ma, najskôr to aj bola stávka, ale potom to bolo len tak, zaujímalo ma, či mi to dovolíš.
Nela: Prekvapila som ťa?
Michal: A jak :D
Nela: To ma teší. (:
Michal: Nely? (:
Nela: No? (:
Michal: Ty by si šla som mnou aj sama von? (:
Nela: Možno časom ;)
Michal: Túto vetu si zapamätám! :D
Nela: Zapamätaj (:
Michal: Tak zajtra, ahoj (:
Nela: Konečne sa normálne lúčime, ahoj (:
Michal Mrvík je offline.
Spať som išla s lepším pocitom, ráno ma zobudil Filip.
"Nebudem ťa budiť každé ráno!"
"Čo, čo?" pýtala som sa rozospato a prehodila sa na druhú stranu.
"Vstávaj, máš 20 minút nato, aby si vypadla z domu," smial sa.
"Aha," zamrmlala som, popravde som ho nevnímala, až keď si môj mozog uvedomil čo Filip povedal som okamžite otvorila oči a vstala, "do riti!"
Filip sa začal smiať ešte viac a odišiel.
Utekala som do kúpeľne umyť si zuby, vlasy som si stočila do drdola a prepláchla si tvár.
"Pohni!" kričal Filip s chodby, určite už stál pri dverách, obutý a čakal len na mňa.
"Už!" smiala som sa a vyšla z izby, "och, mikina." Rýchlo som sa vrátila do izby a vzala si modrú mikinu ktorú som mala hodenú na kresle pri okne.
"Chceš zasa meškať? Máme šťastie že výťah už funguje." Filip zavolal výťah a ja som zatial zamykala byt.
"Nechápem prečo som nepočula budík."
"To sme dvaja, keby som bol zlý, nechám ťa spať."
"Mama nie je doma?"
"Čo myslíš kde je?"
"Peter?"
"Bingo," zasmial sa, "snáď jej nespraví dieťa, asi by ma šľahlo."
Výťah dorazil a my sa odviezli dole.
"To už sú v takom vzťahu?"
"Prosím ťa, stačilo ak spravil večeru, zapálil sviečky, pustil romantickú hudbu a mama bola už načnutá. A keďže ho ľúbi."
"Bože," smiala som sa, "nemyslím si, že je mama taká."
"Má 37! Život si musí užívať kým má nato zadok, nohy a..."
"Prestaň," smiala som sa, "je to naša mama."
"Veď nevravím nič nezákonné."
Vystúpili sme z výťahu a ja som už po druhý krát vletela Michalovi do náručia.
"Čo tu robíš?!" Okamžite som od neho odskočila.
"Ahoj," pozdravil ma s úsmevom.
"Čau," odzdravila som ho.
"Jé! Vy sa bavíte!" smial sa Filip, "volal som mu, už ma nebavilo ako ste sa ignorovali, chcel som vás donútiť aby ste sa aspoň pozdravili a aha ich."
"No veď nie si sám koho to nebavilo," ozval sa stále usmievajúci sa Michal. Mal ten svoj hrniec, vlasy stále tmavo hnedé, dlhšie, ofinu naboku aby mu boli vidieť hnedé oči.
"Ani neviete ako ma to teší," povedal Filip a pozrel na mobil.
"Ja by som tu s vami rád stál a bavil sa, ale meškáme do školy."
Pred školou nedočkavo postával Martin. Netváril sa prekvapene, ani naštvane keď uvidel Michala v mojej prítomnosti. Privinul si ma k sebe a pobozkal.
"Nemáme čas na vaše radovánky, za minútu zvoní a to znamená, že nás už nepustia do školy," smial sa Filip a odtiahol nás od seba, "nie žeby som sa tam hrnul."
"Bavíte sa?" šepol mi do ucha Martin.
"Áno," usmiala som sa.
"To ma teší," úprimne sa usmial a pustil mi ruku, odbočovali aj s Mišom a Filipom do anglickej učebne.
"Cez prestávku," všetci traja mi kývli a vybehli hore schodmi. Ja som sa rozbehla do triedy.
"Platí?" Začula som rozhovor Michala a Martina.
"Ak s tým bude súhlasiť Nel," odpovedal Martin.
"S čím mám súhlasiť?"
"Čo pôjdeme von, ja ty, Ema, Mišo, Filip a Sisa," usmial sa a pobozkal ma.
"A Adel?" Spýtavo som sa zahľadela na Michala.
"Ona niekoho má?" spýtal sa zvedavo.
"Ako sa to vezme."
"Veď nech ide aj ona." Usmial sa.
"Pôjde asi," usmiala som sa tiež, "a kam pôjdeme?"
"Kam nás nohy zavedú."
Zrazu k nám doletel Filip.
"Mama volala, máme ísť po škole k otcovi," predychával.
"Takže von nepôjdeme," povzdychla som si, "čo sa stalo?"
"Vraj je to dôležité, mama znela dosť rozrušene."
"No to som zvedavá."
"Sme štyria," ozval sa Michal a Martin súhlasne prikývol.
***
Po škole sme šli rovno k otcovi, bolo mi ľúto že sme kvôli niečomu, pre nás určite nepodstatnému, nešli von. Nikto nám neotváral, čo nás prekvapilo . Sadli sme si na schody pred dverami a Filip zavolal otcovi.
"Kde si?" "Kedy?" "Tak počkáme."
To bol celý rozhovor zo strany Filipa, potom telefonát zrušil.
"Že idú od doktora, za 10 minút sú späť."
"Od doktora?" začudovala som sa.
"Neviem od akého. Nie žeby mi na Simone nejako záležalo, ale snáď sa nič nestalo."
Usmiala som sa.
"Keď prídu dozvieme sa."
Ako otec povedal, o 10 minút zaparkovali na príjazdovej ceste pred garážou. Vystúpili plný elánu a po svojich. Všetko sa zdalo byť v poriadku.
"Nič som nevarila, takže ak chcete mohli by sme ísť na pizzu alebo do tej reštaurácie čo pred pár dňami otvorili."
S Filipom sme sa na seba prekvapene pozreli a on sa ozval za nás oboch.
"Povedať nám čo bolo také dôležité, že sme museli prísť hneď po škole, nám môžete povedať aj v dome."
Simona sa usmiala a šla otvoriť.
Otec na nás zahliadol, ale to som videla len ja.
Sedeli sme ako taká delegácia za jedálenským stolom a pozerali si z očí do očí. Prvý sa ozval otec.
"Tuto so Simonou sme vám chceli oznámiť," usmial sa a stisol Simone pod stolom ruku, "budete mať, aj keď nevlastného, ale budete mať súrodenca."
Myslím že čakal všetko, ale toto čo pred sebou videla asi nie, obaja sme mlčali a snažili sa v hlave spojiť slová čo práve vyslovil.
"Snáď sa tomu decku budeš venovať viac ako nám." Filip sa prudko postavila a ja som na neho zarazene pozerala. Nikdy by som to nedokázala povedať, aj keď to je pravda, nedokázala.
"Filip!" Okríkol ho otec.
"Práca pre teba bola dôležitejšia ako MY hm? A potom prišla táto tu a zrazu si dokázal na prácu zabudnúť. Trošku podozrivé. Ale ja viem svoje."
Filip pozrel na mňa a čakal kým sa postavím, pomaly som sa začala zdvíhať a medzi tým som Simone popriala nech nemá komplikácie a nech sa dieťa narodí zdravé.
Keď sme prišli domov, mama telefonovala s Petrom. Zrejme si vylievala srdce, počula som jej plač a počul ho asi aj Filip. Ticho zanadával na otcovu adresu. Chcel zmiznúť do svojej izby a tým sa vyhnúť mojím neustálim otázkam ako to u otca myslel. Schmatla som ho za rukáv.
"Krista odpovedz mi už konečne, ako si to u otca myslel? To s tým že vieš svoje?"
Zhlboka sa nadýchol a vtiahol ma do svojej izby. Do svojho kráľovstva. Steny mal polepené rôznymi plagátmi svojich obľúbených skupín. Sadol si na posteľ a poklepal na miesto vedľa seba. Nečakala som na druhú možnosť, okamžite som si sadla.
"Poznáš ten príbeh, ako otec veľa pracoval a mama sa s ním preto rozviedla?"
Pozeral sa na mňa ako na debila, ale prikývla som.
"Všetko bolo inak. Otca povýšili a tým pádom dostal novú, mladšiu, sekretárku."
"Simonu?"
"Neprerušuj ma, ale áno Simonu."
"Nebolo to tak, žeby Simona šla po otcových peniazoch. Otec mal zo začiatku naozaj veľa práce a tým že musel robiť aj večer, bola tam s ním aj Simona. Musela s ním tráviť každý nadčas. Vraj sa do seba zaľúbili. Mama ma raz poslala, nech zanesiem otcovi večeru a faktúru ktorú si doma zabudol. No a ja som ich videl ako ja jebú na fotrovom stole. Nikomu som to nepovedala, teda mame časom hej. Takže to čo ti mama povedala a čo si si myslela, že otec mal veľa práce a že Simonu si našiel až potom, je lož! Preto ma to tak dnes naštvalo, že s ňou čaká decko, pričom o nás sa pomaly ani nestaral."
Hľadela som doblba a snažila sa spamätať.
"To naozaj?" Bolo jediné čo som dokázala vysloviť.
"A tie Vianoce, čo mama hodila o zem majonézový šalát. Pamätáš sa?"
Prikývla som.
"Otec písal Simone."
"Mama to vedela?"
"Nejaká kolegyňa otca prezradila."
"Už to chápem, tie telefonáty a sms. Myslíš že vtedy, na tej služobne v Paríži bol?"
"Zrejme hej. Ten prívesok čo ti dal snáď nekúpil v meste. Ale vtedy tam s ním bola aj ona."
"Mám mu to všetko vyčítať?"
"Ako len chceš, ja mu to neodpustím nikdy. Aj keď sa nám snaží vynahradiť všetko ten čas. Minulosť nezmení a to že jej spravil decko je už silná káva."
"A mne bolo ľúto, aký sme k nemu hrozný."
"Mohol som byť aj horší, len mama mi povedala, že nemám byť. Povedala mi, že Amor," zasmial sa, no len chvíľkovo, "strieľa šípy lásky do hocičoho a hocikde. No atak trafila fotra a Simonu. Vraj by bolo horšie keby ho využíva len pre peniaze.
"Myslíš že mama otca ešte ľúbi?"
"Možno," povzdychol si, "ale dúfam že nie."
V tej chvíli sa otvorili dvere a do izby vošla mama. Oči mala podliate krvou od plaču. Filip ju objal.
"Nerob si preňho ďalšie vrásky."
"Ale mne je to jedno, len ma štve že Simona čaká dieťa, aj keď na vás sa vo vašom detstve
vysral."
Nevedela som ako sa zapojiť do tej debaty. Zachránil ma telefonát. Ale nie môj. Mame zasa volal Peter.
"Zavolám Sise, lebo asi vybuchnem."
"Ja asi zavolám Maťovi," postavila som sa z postele, na pozdrav mu mávla a odišla do izby. Z maminej spálne som počula normálny rozhovor. Tešilo ma, že už neplače.
Vytočila som Martinove číslo, no nezdvíhal mi to. Volala som mu 3x, no stále nič. Zavolala som Adelše, teda myslela som si to. Zdvihla to hneď.
"Och, aspoň že ty si to zdvihla. Potrebujem pomoc, ideš von?"
V telefóne bolo chvíľu ticho a následne sa niekto rozosmial.
"Poďme. Čo sa stalo?" Nebol to Adelin hlas. Bol to Michal.
Pozrela som sa na číslo a zistila že som naozaj vytočila Michala.
"To je omyl!"
"Nie je, to je osud." Smial sa.
"No."
"A čo sa stalo?" spýtal sa už vážne.
"Nechaj to tak."
"Hovor! Lebo idem k vám a vieš že to k vám nemám ďaleko."
"To je na dlhé rozprávanie."
"Ja mám čas."
"Ale ja nemám kredit. Čau."
"O 4. pred vchodom. Čau."
Nedovolil mi protirečiť, proste ma zrušil.
Privrela som oči a zhlboka som sa nadýchla. Nemala som chuť to všetko Michalovi vysvetľovať, ale na druhej strane som to chcela niekomu povedať. Len som si predstavovala skôr Adelu alebo Martina.
O 4 som nastúpila do výťahu a odviedla sa na prízemie. Michal sa opieral o stenu pri dverách a keď ma zbadal, doširoka sa usmial.
"Ty si prišla," povedal prekvapene namiesto pozdravu.
"Povedať ti nech ideš domov."
"Už som tu, tak hovor čo sa stalo?"
"Nič sa nestalo!"
"Neklam, v telefóne si povedala, že potrebuješ pomoc, tak som tu, tvoja pomocná ruka," usmial sa.
"Neviem akým spôsobom som vytočila tvoje číslo, ale chcela som volať Adel, nie tebe."
"Ou, to ma raní."
"Prepáč, ale mal by si ísť."
"Bože veď ja ťa nezjem! Nemôžeš mi povedať čo sa stalo?"
"Simona je tehotná, stačí?!"
"Naozaj?" spýtal sa zarazene, "a to je dobe či zle?" rozpačito sa usmial.
Zasmiala som sa, "tak ako sa to vezme. Potom čo som sa dozvedela to je skôr zlé."
"Čo si sa dozvedela?"
"To ti Filip nepovedal? Určite musel. Príbeh o otcovej práci a Simone a to."
"Jáj, ty si nevedela, že ju mal už počas tvojej mami a že ten rozvod bol kvôli nej a nie kvôli práci?"
"No super, aj ty to vieš lepšie ako ja."
"Nerozumiem prečo ti to nepovedali."
"To sme dvaja," usmiala som sa a pozrela do dverí v ktorých sa odrážali naše postavy. Bol o dosť vyšší.
"A bolelo to?" v odraze som videla, že sa usmial a pozrel na mňa.
"Čo či bolelo?" nechápavo som sa na neho tiež pozrela.
"To že si mi to povedala."
"Nebolelo, ale ty si to všetko vedel a bolo by iné ak by som to vravela Maťovi alebo Adel."
"Aha, tak prepáč, že nie som ako oni," povedal ironicky.
"Bože prestaň!" okríkla som ho, "ja ti velice prevelice ďakujem."
"Dokáž to," povedal so smiechom.
"Och ako?"
"Na oplátku mi niečo daruj."
Prvé čo mi napadlo bol bozk a on si to očividne všimol.
"Nie! Žiadne bozkávanie," smial sa, "mám Emu," povedal už vážne.
Súhlasne som prikývla.
"Tak čo teda chceš?"
"Poď..."
"Nely!"
Od ľaku som sa strhla a nebola som sama, aj Michal sa zľakol. Pripadala som si ako pristihnutá pri niečom nezákonnom. Martin na nás oboch pozeraj a keď sa k nám priblížil úplne mňa pobozkal a Michalovi mávol pred nosom.
"Čo za nekalosti tu stvárate?" spýtal sa so smiechom. Neznelo to sarkasticky, naozaj sa pýtal zo srandy.
S Mišom sme na seba pozreli a naraz pokrčili plecami, prišlo mi to vtipné a rozosmiala som
sa.
"Veď ona ti to vysvetlí, idem ja, čaute."
Neprotestovala som. Odzdravili sme ho a hneď ako zahol za roh jedného z domov. Maťo ma pobozkal znova.
"Prečo si volala? Niečo sa stalo? Volal som naspäť, ale nezdvíhala si."
Skontrolovala som si vrecká a zistila, že nemám mobil.
"Poďme sa prejsť," usmiala som sa a potiahla ho za ruku.
Sadli sme si na námestie, kde prekvapujúco nikto nebol. Všetko som mu to povedala, súcitne ma objal.
"Len nerozumiem prečo mi to nepovedali skôr."
"Možno chceli, len nikdy nebola príležitosť."
"Hm."
"Trápi ťa to moc?" Pozrel sa mi priamo do očí.
"Aj hej, aj nie."
"A čo viac?"
"Skôr nie. Dôležité je, že sú šťastný."
"Mama podala žiadosť o rozvod."
"Čo?!"
"Hej. Otec tak nejako naznačil že ho mama dusí a odišiel na chalupu. Mama mi povedala nech si začnem vyberať s kým chcem do 18 byť. Tak nejako mi doplo, že podá žiadosť."
"To ešte nič neznamená."
"Ale aj tak, ale je mi to jedno, veď sa veľa nezmení."
"V pohode?" tentoraz som sa mu ja priamo zahľadela do jeho očí.
"Áno."
Usmiala som sa a jemne ho pobozkala.
"Všetko to bude v poriadku."
"Dokiaľ mám teba," usmial sa a bozk mi opätoval.
***
Prišiel piatok, škola prebehla ako voda, odpadla nám šiesta hodina, takže sme o pol druhej už kráčali domov. Dohodli sme sa, že dnes to už s tým vonkom vyjde. Adel povedala že nejde, vraj už má niečo iné, Nechcela povedať čo, ale vraj ide o nový objav. Teším sa spolu s ňou.
Dohodli sme sa na tretiu a mali sme ísť k jazeru. O pol som sa začala obliekať a o trištvrte na tri sme aj s Filipom šli pomaly na námestie.
"Neviem či bolo dobrý nápad ísť takto hromadne von."
"Prečo?"
"Pretože ja, Michal a Maťo sa poznáme a budeme sa mať o čom baviť ale ty Emu poznáš len z triedy a Sisu len z videnia. A pre mňa samého by bolo divné ísť a baviť sa s niekým, koho skoro nepoznám."
"Je to pre mňa divné, ale aspoň ich spoznám a bude to fajn."
"Ak ti mám pravdu povedať, nedzá sa mi to až taký super nápad. Neviem o čom sa budeme všetci baviť."
"Veď to príde," zasmiala som sa.
"Budem sa venovať Sise."
"Venuj a čo ty vieš, možno to bude fajn a si to viac krát zopakujeme."
"Možno."
***
.
Dnešok :D
13. října 2011 v 22:02 | *K*
Proste Majo je kár ! :DDD Tam nás učí tango :DDDDDDDDD uplne som sa smiala.
A dneska pohoda den :D Hodím sem uplne dlhé pokračovanie príbehu a zajtra domkom !! šak pátek ta ne ? :D
Je spln a ja som nemni námesačná, pojdem sa učiť EAP a spinkať, teším sa domemkom :D Mám vyžehleneé vlasy, nevypadám moc divno niee ;))
Uhm dneska som zistila že elekrička číslo 11 mi ide priamo do eurovei, šikovná som :D
No dobre, už bude 22:00 a je čas sa ísť učiť, dúfam že zajtra pojdem von s Alušákom a že nebude pršať. V sobotu asi zas na slifky a na jablká, nechce sa mi, ale rada uvidím Dadu a babču (:
No a to je tak všetko, ten príbeh idem pridať a pojdem buvinkať (:
Inááč som dobrá už mám 36 strán A4 jéáh a dneska Mirka (spolužiačka) nakreslila Anyme Nel a Adel (: potom to odfotím a hodím sem, uplne to je pekné a spraví aj Maťa, Michala a Denisa snáď. Uchúú.
18.10 ideme do Martina a budem fotiť zrkadlovkou, teším sa, spolužiačka Tá§a má zrkadlovku a že ju vezme a pvoedala že budem fotiť ja, že je aj rada že budem fotiť ja a som hrozne rada že budem fotiť, lebo Martin je vraj perfektné mesto.
V autobuse budem sedieť zrejme s Ivet, mojou spolusediacou v škole (:
No a teraz pridám ten príbeh (:
Dobrú noc *(:
Uhm (:
12. října 2011 v 10:43 | *K*
Po tejto hodine je deják a ja idem písať z AJ test, bojím sa //: nie žeby som sa to neučila, učila, ale mne angliny nikdy našla :D och kokos ! :D dostala som z KNP 3 ktorú si môžem nabuduce opraviť, ale krista šak ty kokos ja som tú piatu lekciu videla prvý krát !! :D
I hááve e drííím ((:
Som hladná, bolia ma zuby a nemôžem kusať rožok :D ouč :D a budem museť ísť do terna na rožok čerstvý aby som mohla zjesť krabí šalat od mamči, mňamka :D Ale tie zuby by už boleť akože nemuseli :D
Dneska som asi trochu zaspala :D to sa stalo prvý krát že som vstala 7:16(ale šak 16 minut zaspania, to neni až tak vela :D) a ne vtedy ked baby o 6:00 do školy som išla o 7:52 a 7:55 zvoní a už nepúsťajú do školy ale šak školu mám hned pred INTR. takže som pekne stihla presne :D
Bolí ma trošku brucho, ale tak žijeme.
A čo si ešte poviem.
Baby na izbe mi hovoria Kata! Och ty kokos nenávidím to. A už chcem jesenné prázdniny a potom aj vianočné, jarné a samozrejme aj letné!!! Ale teším sa na Vianoce (:
Netu samozrejme na intr jebe, ale tak zvykli sme si a teraz sa pojdem asi učiť AJ.. v piatok píšeme z EAP /: super no :D
Tak inokedy. Karol pre Katku ;)
PS: Neskôr napíšem niečo o tom aký divný som mala pocit, ked Viky ráno odišla do školy (:
Nič nové :D
11. října 2011 v 11:52 | *K*
Čau ja ! :D
Mám sa dobre, 5.12 mi ide dole strojček !! jééééés ! :D uplne super to je, tak mocne sa teším.. lebo tá bolesť čo teraz cítim je na nevydržanie! Úplne ma bolia zuby, lebo som včera bola u zubára (: tým pádom som na intrák išla až včera :D z Angliny som dneska mala písať test, ale píšem ho až zajtra, snáď to zvládnem.
Inák dneska som premýšlala nad tým, že keby nebolo fejsbuku. tak by som vlastne ani zrkadlovku nepotrebovala. Kam by som dávala fotky?? Keby nebolo fejsbuku, tak by som sa ani nefotila, kto by mi LAJKOL fotku?? Fejsbuk poriadne zmenil svet jéáh (: Ale ked nám zrušia fb (v čo dúfam) tak to bude jaké super, síce si nato človek nebude môcsť zvyknúť, ale časom aj zabudneme že niečo ako fb bolo... lenže! *VYPNI FEJSBUK A ĽUDIA AJ ZABUDNÚ ŽE EXISTUJEŠ* a je to tak!
Na veľa ľudí už zabúdam teraz a pritom ich na tom fejsbuku mám! Je mi to ľúto /: Ale asi to tak musí byť. Nie sú pre môj život na toľko dôležitý, aby som sa o nich potrebovala dozvedieť niečo nové. Ale aj tak je mi to ľúto.
Som aj rada, že fb zrušia, nebudem toľko sedieť za počítačom, aj ked stále tu je SKYPE, aspoň vďaka nemu nestratím kontakt spár ludmi.. Hééj ale fb je aj užitočny a bude smutné ked ho zrušia, ako sa budem dohadovať do školy? to si jako budem musieť zasa mínať paušál? a od každého si pýtať číslo? no super :DD
Teraz máme INA, suplovanú a mali sme mať dvojhodinovku, ale máme len jednu, potom máme telák, na obed (som zvedavá jako to zjem, kedže ma festne bolia tie zuby) a na intrák. Sa pekne naučím a potom pojdem zistiť či mojmu ntb stále jebkáá.. lebo kokos baterku treba vymeniť //:
V ušiach mi hrá pesnička "IMT SMILE-> HORA HORELA" :DD super pesnička, včera som si ju len tak začala spievať a som si ju aj stiahla hned do mobilu. Jako ono už zvonilo, ale učitelka nikde :D Ešte napíšem pár slov ktoré mám na srdci a zverejním to :D Jéé teraz mi hrá naša internátová pesnička ktorej neviem presný nápil, ale je to nejaká MAFIA ft MILEY CYRUS a pesnička má názov BIG BANG asi :D ale je super :D
No a to čo mám na srdci je, žeeeee...
sa teším na VIANOCE !!! A to sú tu jak rýchlo, si v decembri kúpim aj adventní kalendár :D a už sa teším na zapalovanie venca advenntého každú nedelu a to potom fest rýchlo ubehne :D Dneska som si aj 10.10 preškrkla v kalendári, večer si zaškrknem aj 11.10. Jéáh šak to bude za chvílu :D
No a to je všetko čo som chcela. (LOD ktoráá sa plaví do neznááma, to mi teraz hrá)
Idem ja, dobrú noc :DDD (učitelka tu stále neni)
Jé učitelka tu je :D
Ahoj Karol ! (:
Váš sladký Kája *(:
Dr*ne ma !!! (:
3. října 2011 v 13:18 | *K*
Jéáh :D Super týžden za nami :D bez ntb :D tento týžden som mala mať tiež zakázaný ntb, ale tak akosi nemám, ale zasa budem, kvôli pošahanej šlahnutej TPM !!!!!!! :D kokos hlavne že učitelka povedala že nám vždy povie kedy sa máme naučiť a viete čo nám povedala ? p*ču nám povedala! také nerv mám uplne maximálne och ty kokos, nemám rada také učky... To zas bude doma.. /:
Dneska nám odpadla siedma hodina a idem prvý krát na obed, no som zvedavá jako budú variť :D
Ked budem na intráku tak sem hodím moje fotky na keré som maximálne hrdá :D uplne mocne :D aj ked hrdá som na seba v poslednej dobe maximálne mocne veľa :D Hmm :D na zajtra biolu sa učiť.. (: A som 1 dneska dostala ! chá (: som sa sama prihlásila :D INááč mala by som anglinu opraviť.. že 5 a 3- no nič moc známky.. (: aspon 2 aby som mala na konci roku :D ale ja som na jazyky antitalent, takže uvidíme (:
Tak zasa inokedy :D Jáj a začala som čítať knihu (zas) Čo koho do toho a dnes som si prvý krát požičala knihu z knižnice (školskej ale:D) Voda pre slony (: Vraj je to pekná kniha, film som videla a ten bol supr, tak uvidíme :D
Jááj a zabudla som si povedať jednu dôležitú vec :D
V sobotu som dostala facku, jéáhá po neviem jakej dlhej dobe a to len preto, lebo som povedala *TY KOKOS* a potom že a čo som mala povedať *TY VOLE* a ďaľšia facka :D ale nebolelo, aj som sa zasmiala :DD
Tak inokedy (:
S pozdravom Sladkej Kája :DDD
Petorka
21. září 2011 v 11:28 | *K*
Hmmm, no super :) Bud ma doma zabijú, alebo aj tak zabijú. Musím sa z tej angliny zlepšiť !!!!!!!! A poriadne, sa budem drtiť, len neviem či to povedať cez telefon, alebo až v piatok doma... asi to bude lepšie cez telefon.. na budúci týžden sa teda môžem rozlúčiť s ntb .. supr (: aspon bude viac času na učenie...
EaP.. ekonomika a podnikanie... skúša.. nabuduce sa to naučím a pojdem odpovedat.. v piatok píšeme z INA.. informačná analýza, budem sa drtiť jak drak... už len štvrtok a piatok a domu... po tej päťke sa domov ani neteším... to zas bude húkania typu -> to čo má znamenať??! si sa vôbec neučila že? si len za počítačom sedela!!! nabudúci týžden žiadny počítač! ale žiadny! hm a potom začnú na tému -> A šak sú to tvoje známky, mne je to jedno. No uvidíme. Pak si to sem napíšem. No teším sa :)
Budem seba sa biť ak budem nosiť zlé známky, krásne som začala. Šak zo sloviny 4, zo štylistiky 1 a teraz z angliny že 5... /: jako nebolo to nejako moc ťažké, ale bolo.. tie časy mi nikdy nešli /:
fúú... držte palce nech prežijem ;)
PS: Moja prvá päťka v živote mojej školskej kariery :D
Nič záživné pokračovanie číslo 2 (:
20. září 2011 v 22:12 | *K*
"Chceš mi povedať, že keď to vie NINA! Počula si dobre že? Nina Sekerková! Že sa to za chvíľu nedozvie aj Martin??"
"Ja neviem Adel, ja neviem, len sa bojím že keď sa to Martin dozvie, pohádame sa a..."
"Bože nie! Jedna pusa je nič. Myslím že jemu to vadiť nebude. Keď tak mu vysvetlíš že k Michalovi nič necítiš, či áno?" Zahľadela sa mi do očí a skúmala moju reakciu. Telom mi trhlo.
"Bože pre boha ! Nie! Nič k nemu necítim."
"Dobre. Tak sa nemáš čoho báť," usmiala sa.
"Čo keď mu Mišo povie že som mu bozk vášnivo opätovala?"
"Čo keď mu Mišo povie že som mu bozk vášnivo opätovala?"
"Máš pocit žeby mal Mišo takú povahu?"
"U neho nikdy neviem," povzdychla som si.
"Neboj sa, bude to v poriadku, naozaj sa nemáš čoho báť. Ako to je v známych romantických filmoch či knihách. Pravá láska vždy zvíťazí," smiala sa. No mne do smiechu nebolo, naozaj som sa bála, nechcela som o Martina prísť.
"Nely?" prvá osoba, ktorá na napadla bol Michal. Jedine on ma takto oslovil. Na prázdnej chodbe. Včera. Ale bol to Filip. Neskutočne som si vydýchla.
"No?" otočila som sa k nemu a čakala čo z neho vypadne.
"Otec by nás chcel vidieť," odkašľal si, "Simonka chce uvariť obed, takže..."
"Čo??!" prekvapene som vykríkla, až sa pár jedincov otočilo.
"Hluchá nie si," zasmial sa, ale zrazu sa tváril vážne, "mama si to žiada tiež, vraj chce upevniť rodinné vzťahy. Už sa teším na tie otázky." Zahlásil ironicky.
"Asi tak nejako. Počkáš na mňa po škole?" Ako som to vyslovila, spomenula som si na Martina.
"Och! Úplne som zabudla, po škole som mala ísť s Martinom, tak ma počkáš s ním jo?"
"No, ale ponáhľaj sa," postrapatil mi vlasy ako kedysi, keď sme boli ešte mladší a so smiechom odišiel. Už sa nemôžem dočkať toho obedu. Škoda že v tom je toľko irónie.
Pred školou stáli ale traja. Samozrejme, ten tretí bol Michal. Na malú chvíľu som premýšľala že sa z toho nejako vyvlečiem a zavolám Filipovi že nám škola skončila skôr, ale nemohla som, všetci moji spolužiaci už vychádzali z budovy. Neuvedomila som si to, no s Emou Zinkovou sme spolu kráčali k tým trom. Ema išla za Mišom, ktorý si ma vôbec nevšímal a ja za Martinom. Ten ma pobozkal a objal.
"Mama nakoniec neodišla, nejako sa to zvrtlo a udobrili sa pri večery a zrejme to skončilo v posteli," oznámil mi so smiechom, no videla som, že ho to nesmierne teší.
"No vidíš to, ono sa to vyrieši aj samo," usmiala som sa.
"Hm, som zvedavý koľko im to vydrží teraz. Ale zasa, vzťah bez hádok nie je vzťah."
"Maťo, ja si nepamätám žeby sme sa hádali," zasmiala som sa.
"Hádali! Že kto koho viac ľúbi," brnkol mi do nosa a následne ma pobozkal.
Filip, Mišo a Ema na nás pozerali ako na dvoch debilov. S Martinom sme sa chytili za ruky a naraz mávli rukou, čo nám prišlo vtipné a všetci sme sa začali smiať.
"Maťo, musím ísť k otcovi, Simona robí obed, takže budeme spolu keď tak neskôr," mrmlala som.
"Nevadí, veď času dosť, dnes sa nelúčim s mamou," usmial sa.
"Deti, ja idem s Emou, majte sa pekne. Fifo, Nel, užite si obed."
"Ahojte," ozvala sa aj Ema, nesmelo, ale ozvala. Odišli, nedržali sa za ruky, ale kráčali pri sebe dosť blízko. Hneď sa začali o niečom rozprávať. Prajem im to.
"Smiem vás odprevadiť k otcovi?" navrhol Maťo zvedavo. Prichytila som sa, ako hľadím na chrbty odchádzajúceho Miša a Emy. Pokrútila som hlavou a pozrela na Maťa.
"Môžeš."
Otázok pri obede padlo veľa. Najviac nás ale prekvapila otázka, či chceme ísť na zimnú dovolenku do Álp s nimi. Povedali sme, že si to premyslíme. Myslím že po tejto vete, si aj otec bol istý, že odpoveď bude nie. Myslím že sa s tým zmieril. Nedokázala som odolať a navštívila som svoju starú izbu. Mala som v nej barbie, všetky hračky. Zrejme mi to chýba. Ten bezstarostný život. Trápilo ma len to, aby som mala čo obliecť bárbine.
"Nel? Martina máš skutočne rada však?" ozval sa za mnou Filip. Prekvapil ma aj on, aj jeho nečakaná otázka.
"Samozrejme!"
"Tak prečo si dovolila aby ťa Michal pobozkal?"
Prekvapene som vyvalila oči. Kto sa prekecol??
"Odkiaľ to vieš??"
"Nina to povedala Silvii a dostalo sa to ku mne."
"Ách."
"Myslím že Martin to vie už tiež."
"Asi to spomenie dneska keď pôjdeme von."
"A prečo si mu dovolila aby ťa pobozkal?"
"Sama neviem."
"Ja viem, že Martin to pochopí, ale nabudúce to prosím neriskuj."
"To že to bola stávka vieš??"
"Hej," povzdychol si, "aj Mišo mohol mať trošku viac rozumu."
"Som rada, že z toho neviníš len mňa."
"Mala si mu dať aspoň facku," zasmial sa.
"Ja som v tej chvíli tak nejako zamrzla."
"To ťa neospravedlňuje, asi teda," zasmial sa, "potom mi povieš ako Martin reagoval."
"No."
Domov sme išli asi o štvrtej, otec po nás poslal mame odkaz, nech sa niekedy zastaví na káve. Odkázali sme jej to. Po ceste som zavolala Martinovi. Povedal, že sa stretneme v parku o pól. Filip ma tam odprevadil.
"Filip, ja sa bojím, čo keď sa kvôli tomu rozídeme??"
"Prosím ťa," zastavil a ja s ním, chytil ma za obe ramená a pozrel sa mi do očí, "Martin taký nie je a ak je, neviem čo spravím, či rozbijem hubu Michalovi pretože ťa pobozkal, alebo Martinovi, pretože je sprostý a zlomil ti srdce. Zrejme by som dal do držky obom."
Usmiala som sa.
"Toto by som si o tebe nikdy nemyslela." Zasmiala som sa, keď sme už kráčali.
"Čo?" Tváril sa nechápavo.
"Žeby si kvôli mne rozbil hubu dvom tvojím, veľmi dobrým kamarátom."
"Otec, keď boli ešte s mamou spolu, mi vždy hovoril, že ty máš byť pre mňa prvoradá, potom samozrejme oni dvaja a až potom kamaráti. Síce som to tak nikdy nebral. Ale asi by som to pre teba spravil. Predsa len. Si moja malá sestrička."
Hrialo ma pri srdci pri týchto slovách.
"Kedysi si mi robil napriek a teraz ma budeš ochraňovať. Tak toto ma prekvapilo," zasmiala som sa.
"Proste sa neboj, Maťo fakt nie je typ chalana, ktorý by sa s tebou rozišiel pre toto. Horšie by bolo, keby si mu ten bozk opätovala, alebo by si mu ho dala ty, alebo chápeš a Maťo ťa veľmi ľúbi. Tak sa neboj. Trdlo."
"Už nebojím," pousmiala som sa.
Filip počkal kým príde Martin a až keď ho videl prichádzať, mu len mávol na pozdrav a odišiel zrejme domov. V bruchu som cítila nervozitu, no keď ku mne Martin prišiel, objal ma a pobozkal. Všetko bolo rovnaké.
"Ako bolo na obede?" spýtal sa zvedavo. Už keď sme šli smerom k nášmu častému miestu. K jazeru.
"Á veď fajn. Je mi len ľúto otca. Dosť sme ho zavrhli. Navrhol nám, aby sme išli s nimi dvoma na dovolenku, v zime do Álp, ale s Filipom sme povedali že si to premyslíme, čo znamená že nie. Premýšľam nad tým že tam asi pôjdem."
"Ja si myslím že by to bolo fajn, síce to bude zasa nejaká doba odlúčenia. Ale prospelo by tebe, aj Filipovi, aby ste strávili čas s tvojím otcom a Simonou. Mala by ste jej dať šancu," stisol mi ruku.
"Keď som bola menšia, brala som Simonu ako votrelca, pretože mi ukradla otca a zničila našu rodinu. Ale neskôr som pochopila, že naši sa hádali a otec si začal so Simonou až v období keď ich vzťah s mamou padal do priepasti z ktorej niet úniku. Len Filip to stále berie tak, že Simona je votrelec."
"Nikdy si mi nehovorila o tom, prečo sa tvoji rodičia rozviedli."
"Nestojí to za reč. V tom čase som mala osem rokov. Filip mal desať a obaja sme si mysleli, že zato môžeme mi, že sa rodičia každý večer hádajú a vždy to skončí búchaním dverí. Mama nám to všetko vysvetlila až keď sme boli väčší," pozrela som do zeme, "vždy keď sme sa ich spýtali čo sa deje, povedali že je všetko v poriadku. Aj keď prišla babka, alebo niekto iný z rodiny. Hrali sme šťastnú rodinku. Ktorou sme aj vždy boli. Dokým otca nepovýšili a nemal nedostal viac práce."
"Takže práca vašich rozdelila?" spýtal sa zvedavo pričom mi zdvihol hlavu tak aby sa mi mohol zahľadieť do očí.
"No, asi práca. Mame vadilo, že sa viac venuje počítaču ako nám. Pamätám si ako vravievala, aby počítač vzal do parku a zahral si s ním futbal, že ho to určite poteší a že na nás nech zabudne, že sme spokojné tak ako sme," zamračila som sa, "pamätám si aj to, ako otec sedel na Vianoce v obývačke a ťukal niečo do počítača, vtedy sa mama rozčúlila a hodila na zem misku so šalátom. S Filipom sme vtedy veľmi plakali."
"To naozaj?"
"Hej, ale to nie je podstatné. Teda spôsobilo to zásadné chyby v našom živote. Ale takto je nám všetkým lepšie. Simona otca dokázala presvedčiť, aby menej pracoval a myslím že je teraz šťastný. A mama má známosť. Len nám ho nechce predstaviť. Myslím, že sme všetci šťastní. Síce o krátený o šťastné detstvo. Ale nevadí. Teraz nám je fajn," usmiala som sa vtisla mu bozk.
"U nás to zasa škrípe teraz, ja neviem čo by som robil, kebyže si mám vybrať či žiť s mamou alebo s otcom," povzdychol si.
"Vaši sa nerozídu," usmiala som sa.
"Ako vieš?"
"Naši po hádke nikdy neskončili v posteli," zasmiala som sa.
"Ale to ešte nič neznamená."
"Uvidíš, že sa nerozvedú a keď tak, budeš mať osemnásť, môžeš si to striedať."
"Dúfam že nebudem musieť," usmial sa.
Celý čas, od pol piatej do ôsmej, sme sa rozprávali o všetkom, len nie o tom, ako som dovolila Michalovi aby ma pobozkal. Keďže zajtra bolo v škole voľno, vďaka sviatku sedembolestnej panny Márie, vonku som mohla byť do deviatej, pravdupovediac, mohla som byť aj dlhšie, ale vonku sa ochladilo a ani ja, ani Maťo sme nemali mikinu, preto sme už pred deviatou stáli pred naším vchodom.
"Nely?" spýtal sa odrazu z ničoho nič.
"No?"
"Chcel som sa ťa to spýtať už včera, ale akosi som nemal odvahu," odmlčal sa. Zrejme nevedel nájsť tie správne slová. Chcela som mu pomôcť ale keď som išla otvárať ústa, priložil mi k nim prst.
"Cítiš k Michalovi niečo viac?"
"Nie!" Zrejme som odpovedala príliš rýchlo nato, aby ho to presvedčilo.
" Nel, chcem aby si ku mne bola na prosto úprimná!" Nespúšťal zo mňa svoje modré oči.
"K Michalovi cítim jedine dávne kamarátstvo, dnes, preto všetko čo mi spravil, to je skôr odpor."
"Prečo si mu teda dovolila aby ťa pobozkal?"
"Nedokázala som sa hýbať. Celá som v tej chvíli z tuhla, nevnímala som."
"Naozaj k nemu nič necítiš? Nechcem aby si som mnou bola len preto, že mi nechceš ublížiť."
"Maťo," zasmiala som sa a prikročila k nemu, "Martin, pochop ľúbim jedine teba, Michal je len kretén ktorý si chcel privyrobiť tou debilnou stávkou!"
"Stávkou?" zatváril sa prekvapene. "Ono to bola stávka?"
"To si nevedel?" tiež som sa zatvárila prekvapene.
"Nie, Nina mi povedala, že sa len tak dohadovali s Michalom že ako by si reagovala keby si mu dala pusu. Nina to najskôr povedala ako stávku, ale Mišo povedal, že nie. Vraj nemá peniaze na rozdávanie."
"Prosím?!"
"Prečo si taká prekvapená?" Usmial sa.
"Včera mi Michal písal, že to bola stávka."
"Naozaj?"
"Hej a písal že vyhral 40€ a že Nina počúvala na weckach a preboha, on ma oklamal!"
"Ja som si vždy myslel, že je Michal kamarát a nie že mi bude baliť frajerku." Zasmial sa.
"Tebe to je aspoň vtipné," usmiala som sa, "ale mňa to štve. Ten chalan mohol byť moja spriaznená duša, keby chcel. Ale on bude radšej takto."
"Spriaznená duša?" Znova nerozumel.
"Michal mi niekedy, teda mám taký pocit, rozumie viac ako niekto iný. Keby sa vtedy nedostal k môjmu bratovi. Teda, keby sa vtedy môj brat nesprával ako blbec. S Mišom by sme boli zrejme najlepší kamaráti dodnes," povzdychla som si.
"Musím sa ho spýtať čo má za problém, keď je taký."
"No, spýtaj." Usmiala som sa.
Chvíľu sme ešte stáli pri vchode a rozprávali sa o tom, že pre mňa zajtra príde a pôjdeme na pizzu, ale potom ma nesmierne striaslo od zimy a on ma na rozlúčku pobozkal a poprial mi dobrú noc a aby sa mi snívalo len o ňom. Potom odišiel a ja som šla hore. Mama doma nebola, dokonca ani Filip. Doparoma! Mohla som ísť s Martinom hore. Nevadí. Inokedy.
Chvíľu sme ešte stáli pri vchode a rozprávali sa o tom, že pre mňa zajtra príde a pôjdeme na pizzu, ale potom ma nesmierne striaslo od zimy a on ma na rozlúčku pobozkal a poprial mi dobrú noc a aby sa mi snívalo len o ňom. Potom odišiel a ja som šla hore. Mama doma nebola, dokonca ani Filip. Doparoma! Mohla som ísť s Martinom hore. Nevadí. Inokedy.
Spravila som si puding a kým vychladol som šla do sprchy. Nesmierne ma to upokojilo. Tešila som sa nato, ako Michalovi vynadám. Mrzelo ma ale, že sme skončili tak ako skončili. Ja mám nábeh k tomu aby som ho nenávidela a on, neviem ako je na tom on.
Puding som zjedla pri zapínaní notebooku. Prihlásila som sa na net a zistila že je online aj Martin, aj Michal aj Adela.
Najskôr som napísala Martinovi.
Nela: Ahoj (: Nezamrzol si po ceste?
Martin: Pri živote ma držala tvoja láska :P (:D)
Nela: Hriala ťa pri srdiečku ? (:
Martin: Samozrejme *(:
Nela: Nikto nie je doma, škoda že som to nevedela skôr, mohli sme ísť k nám /:
Martin: To nevadí. Keby som neprišiel domov o pol desiatej. Mama by ma zabila.
Nela: Prečo??
Martin: Ále, nestojí za písmenká.
Nela: Píš!
Martin: Mama nenávidí keď je dlho sama doma. Má paranoju o tom, že prídu zlodeji, vrahovia a podobne. :D
Nela: To naozaj?? :D
Martin: Hej hej. Milááčik, idem ja spať, zajtra mám ísť s mamou ráno do mesta a skoro stávame.
Nela: Tak nech vám po ceste nikto neublíži (: :D
Martin: Ale prosím ťa, ja taký zdatný muž :P Ochránim mamu, aj seba ;)
Nela: :DDD o tom nepochybujem (:
Martin: Dobrú noc :-* Ľúbim ťa **(:
Nela: Aj ja teba, strašne moc :-*
Martin Pavlík je offline.
Hneď potom ako sa Martin odhlásil, mi napísala Adela.
Adel: Tak ako?? Martin všetko vie? Nina tárala? Či netárala??
Nela: Aj ja ťa zdravím :P Tárala, tárala (: Ale všetko je v pohode. S Maťom sme si to vyriešili. A vzal to s chladnou hlavou.
Adel: No to mi odľahlo a Michal ti nepíše?
Nela: Keď už ho spomínaš, nepíše, ale ja mu napíšem. Ten kretén!! Nebola to stávka, proste to spravil len tak, chcel vyskúšať či mu dovolím aby ma pobozkal ;)
Adel: Prosím ??
Nela: Dobre čítaš, mám na neho nervy. Po prvé ma oklamal a po druhé, neviem čo tým sleduje. Snaží sa zbaliť Emu, tak neviem čo rieši som mnou.
Adel: Tiež mu nerozumiem. Možno sa časom dozvieme prečo to všetko. Nelušik môj najdrahší, brat ma vyháňa. Musím ja ísť. Zajtra sa vidíme?
Nela: Možno, idem s Maťom do pizzerky.
Adel: Veď bude zavreté! :P
Nela: Jáj vlastne, och nato som zabudla. Tak neviem aké budú plány teraz. Neprespíš u nás? By sme išli potom spolu do školy :-*
Adel: Spýtam sa mami, zajtra mi daj vedieť čo a ako a ja ti poviem, či mama dovolila (: Dobrú noc :-*
Nela: Aj tebe :-* A pekné sny (:
Adel Zemková je offline.
A potom sa rozhodla napísať Mrvíkovi. Otvorila som chat s jeho menom a naťukala vetu ktorú som mu chcela poslať a poslala som.
Nela: Takže stávka hej? Pekne si ma ojebal ;) Aspoň že to vieš ty debil. Si trhni všetkými štyrmi a na mňa už nekukaj. Som neni tvoj pokusný králik!!
Michal: Aha ju, ako sa nám rozčúlila. Upokoj sa prosím ťa (:
Nela: Sám sa upokoj a padaj na liečenie niekam do Pakistanu.
Michal: Tam som chcel vždy ísť ;)
Nela: Načo si chcel vedieť či ti dovolím aby som ťa pobozkala?!
Michal: Pre radosť. Pre vlastné potešenie.
Nela: Tá stávka sa dala ešte prekusnúť. Myslela som si, že si bol donútený urážlivými slovami že si srab a podobne. Ale toto? Len tak, pre nič.
Michal: Nechápem prečo sa nad tým tak vzrušuješ. Ako keby som skúšal či sa som mnou vyspíš a nie hen, len jeden debilný bozk.
Nela: Len ma zaujíma prečo.
Michal: Už som ti to povedal, pre radosť!!
Nela: Isto, len pre radosť. To ti určite zhltnem aj s navijakom :)
Michal: Ak to nebude bolieť.
Nela: Nechápem ťa.
Michal: To nie si sama.
Nela: Naozaj by si sa mal ísť liečiť.
Michal: Nely, zistíš časom prečo som to všetko spravil. Ale ten čas ešte nenastal ;)
Michal Mrvík je offline.
Nenávidím vetu: Michal Mrvík je offline!
Vždy našu konverzáciu skončí tak, že je otvorená a ja neviem čo si myslieť. Najradšej by som žiadneho Michala Mrvíka nepoznala. Možno by som ja mala odísť do Pakistanu a tam žiť. Odísť od všetkých problém, ktoré sú, ironicky povedané, veľmi podstatné. Od dnes Michala ignorujem. Nemienim si ho všímať, nemienim mu odpisovať. Bude pre mňa ako vzduch. Neviditeľný.
Dvere na mojej izbe sa otvorili. Stál v nich Filip.
"No čo? Ako to dopadlo?"
"Dobre, zobral to s chladnou hlavou a nebola to stávka."
"Viem."
"Vieš?"
"Silvia," zasmial sa.
"Nevravel si pred tým..."
"Vravel, ale Silvia sa to dozvedela až neskôr," usmial sa.
"Ahá."
"Michal to dosral čo?"
"Áno."
"Má to po otcovi," rozstrapatil mi vlasy a zasmial sa, "idem do sprchy."
Chcela som si spýtať ako to myslel s tým otcom, ale v izbe už nebol. Bola som lenivá nato, aby som šla za ním do izby a povedala som si, že sa ho to spýtam ráno. Ráno doma nebol.
Zobudila som sa na otvorenie mojich dverí na izbe, dnu vošla mama a s ňou aj vôňa obeda a slová patriace mne.
"Mala by si vstávať, nechceš predsa prespať celý deň."
"Koľko je hodín?" zamrmlala som do vankúša.
"Jedna," zasmiala sa.
"ČO?" okamžite som sa posadila a zrazu som bola nesmierne čulá.
"Kedy si išla včera spať?" Mame som zrejme pripadala veľmi vtipná. So smiechom totižto pomaly opúšťala moju izbu.
"Práveže o polnoci som už zaspávala."
"Ozaj?" prekvapene sa otočila, "mne sa zdá že som ťa o jednej ráno počula niečo hovoriť."
"Naozaj som spala," usmiala som sa, "čo som vravela?"
Postavila som sa a spolu s mamou som sa vybrala do kuchyne. Mama za tú chvíľu odpovedala.
"Niečo, Michal, offline, Martin a tak," presunula sa k šporáku.
"Och," povzdychla som si.
"Máš problémy s Maťom?" začudovala sa.
"Nie, práveže, nie."
"Varím slepačiu polievku a kura s ryžou." Zmenila tému.
"Asi už počkám na obed, budem mať raňajkoobed," zasmiala som sa.
"Raz začas si to môžeš dovoliť."
"Aj ja si myslím." Odšuchtala som sa do kúpeľne a prepláchla si tvár a umyla zuby, s kefkou v puse som sa vrátila do kuchyne.
"A ako bolo s pánom neznámym?"
"S pánom neznámym?" zasmiala sa.
"No sak s tým tvojím objavom," šušlala som.
"Myslíš Petra?"
"Peter?"
"Prosím ťa, zuby si umývaj v kúpeľni, tečie ti to kade chodíš," smiala sa.
"Plepáč," zasmiala som sa tiež a vrátila sa nazad do kúpeľne. Vrátila som sa, až keď som si doumývala zuby.
"A ako teda bolo s Petrom?" kričala som, už keď som mala prázdne ústa.
"Dobre, vzal ma na večeru a potom sme sa šli prejsť," nemusela som ju vidieť, vedela som že sa usmieva.
"Aký je?"
"Milí, pozorný, pekný, galantný," určite si ho v duchu predstavovala, "niekedy vám ho predstavím. Keď si budem istá, že to je vážne."
"A zatiaľ to vypadá ako?" Oprela som sa o kuchynskú linku.
"Všelijako."
Začula som zvonenie svojho telefónu, utekala som do izby. No nestihla to. Adela.
"Mamí??" zakričala som z izby, no keď som vytočila Adel, šla som k nej.
"No?"
"Môže u nás Adel dneska prespať?"
"Môže, môže, ale neštvite Filipa ako minule," zasmiala sa a vytiahla niečo z chladničky.
"Prosím?" ozvalo sa v telefóne.
"Ahoj, čo si chcela?" spýtala som sa zvedavo, pričom som sa vrátila do izby.
"Veď ako to teda dneska, pýtala som sa mami či môžem u vás spať a že môžem, ale myslím poobede, ako ste si to naplánovali s Maťom?"
"Fú, ja ti neviem," zasmiala som sa, "som približne pred dvadsiatimi minútami vstala."
"Tak zavolaj Martinovi a potom sa ozvi."
"Ozvem."
"A vlastne, ja k tebe ísť môžem?"
"Samozrejme že áno." Usmiala som sa. Už som sa tešila na večer.
"Dobre, zavolaj tomu Maťovi, zatiaľ ahoj."
"Dobre, zavolaj tomu Maťovi, zatiaľ ahoj."
Ako som Adel zrušila, všimla som si dva neprijaté hovory. Oba od Martina. Zavolala som mu teda.
"Čo si spala?" To bola prvá otázka ktorú mi položil.
"Áno," zasmiala som sa, "čo si chcel?"
"No," zasmial sa, "zistil som že je dneska pizzerka zavretá, takže neviem. Ale, mám voľný byt. Otec je do štvrtej v kancelárii a mama išla so svojou kamarátkou na nákupy."
"Tak ako chceš teda."
"O druhej u nás?"
"Pokúsim sa."
"Ak chceš, jesť ti dám," smial sa.
"Mama robí obed, takže sa najem a potom prídem, dobre?"
"Teším sa miláčik."
"Vieš čo?"
"Neviem."
"Ľúbim ťa."
"Aj ja teba, a strašne moc."
"Vidíme sa," pri predstave že s ním budem o necelú hodinu zdieľať prázdny byt, mi nesmierne rýchlo bilo srdce, akoby to bolo po prvý krát. Vlastne to bolo len druhý krát.
"Ahoj." Položil.
Do kuchyne som prišla už oblečená v tom, v čom pôjdem k Maťovi.
"Ale kam sa chystáš?" podpichla ma mama a prehliadla si ma od hlavy až po päty, "nechaj ma hádať, Martin."
"Bingo," zasmiala som sa.
"Slušne," upozornila ma vážne, "naješ sa doma?"
"Bude to ešte dlho trvať?"
"Ryža sa už dorába, takže prichystaj riad a príbor. Poslúchla som.
Pri ukladaní príboru podľa zasadacieho poriadku, som položila mame jednoduchú otázku.
"Inak a kde je Filip?"
Pokrčila plecami, "keď som vstala bol ešte doma, ale keď som vošla do kúpeľne a následne z nej vyšla, doma už nebol."
"A to môže?"
"Myslím že mu to nezakážem."
"Asi išiel za Silviou."
"Za kým?" spýtala sa zvedavo, pričom vyťahovala kura z trúby.
"Za kým?" spýtala sa zvedavo, pričom vyťahovala kura z trúby.
"Jeho nové dievča," usmiala som sa, "oveľa lepšie ako tá čo mal pred tým."
"Myslíš Anču?" zasmiala sa, "nemala som ju rada, bola strašne namyslená a ak ti mám pravdu povedať, čakala som že Filipa nechá pre iného."
S príborom a riadom som skončila, čakala som už len na jedlo.
"Aj ja som to čakala, Anna bola odjakživa taký typ. Nechápem čo na nej Filip videl."
"Láska je slepá," usmiala sa a pomaly k jedálenskému stolu niesla plech s kuraťom.
"Prines prosím ťa tú ryžu."
Bleskovo som vstala a poslúchla mamin príkaz. Ona zatiaľ priniesla polievku.
"A môžeme hodovať," prvá si naložila polievky, "dúfam že ti bude chutiť." Podala mi žufanku.
"Kedy mi od teba nechutilo?" pousmiala som sa a naložila si tiež.
Začali sme jesť. S popriatím dobrej chuti navzájom sme si vychutnávali chuť kuracej polievky na jazykoch. Bola vynikajúca. Kura som zjedla rýchlo ako strela, uvedomila som si, že už budú dve.
"Bude ti zle, jedz pomaly, Maťo ti neutečie," smiala sa. Ale voľný byt áno! Oponovala som jej v duchu. Dojedla som, pochválila ju za skvelý obed, ako vždy a utekala sa prezuť. Skontrolovala som sa, či mám mobil a kľúče, mala som.
"Mami? Budeš doma okolo piatej?"
"Neviem, mala by som."
"Dobre, idem, ahoj." Otvorila som dvere a až keď som počula spätné odzdravenie, dvere som zabuchla. Výťah bol samozrejme stále pokazený. Zhlboka som sa nadýchla a prehltla nadávku ktorú som mala na jazyku. Modlila som sa, aby som po ceste nestretla nikoho známeho. Moje modlitby bolo vypočuté.
K Martinovi som prišla o pól tretej. Privítal ma s otvorenou náručou a s nádherným bozkom. Akoby sme sa nevideli týždne.
"Čím som si to zaslúžila?" zasmiala som sa.
"Už sú to štyri mesiace," usmial sa a znova ma pobozkal.
"Dnes je 15?" spýtala som sa prekvapene.
"Áno," zasmial sa, "zabudla si však?"
"No," od hanby som sklonila hlavu.
"Ale nó, to nevadí," nadvihol mi hlavu a vtisol mu jeden malý božtek, "dôležité je, že si tu."
"Prepáč mi."
"Nel!" okríkol ma so smiechom, "mne to nevadí."
"Ale mne áno!"
"Nela!"
"Martin!" Zasmiala som sa.
Martin sa široko usmial a pritlačil ma k stene.
"Dôležité je, že si tu a že sme spolu, jasné?"
"Normálne by som sa ťa mala báť že?" smiala som sa.
"Jasné??" zopakoval.
"Ale áno, jasné, dôležité je že sa ľúbime." Chcela som mu ísť dať pusu, no on uhol.
Vyceroval sa ako malé dieťa.
"Dôležité je, že si tu, že sme spolu a že sa ľúbime."
"Presne." Prikývla som. Až teraz mi dovolil, aby som ho pobozkala.
Nerobili sme nič nekalé. Ležali sme na gauči, túlili sa k sebe a pozerali film, z ktorého si pamätám len začiatočné titulky. Jednoznačne som vnímala len Martinove bozky, ktoré som sa mu snažila opätovať. Hodina prešla ako blesk. Jeho otec sa mal každú chvíľu vrátiť domov a tak sme mi opustili ich byt. Dole sme zistili, že auto jeho otca je už doma, ešteže sme išli po chodoch a nie výťahom. Povedal Maťo keď sme už stáli za rohom baraku.
"Zdá sa mi to, alebo to je Mišo a Ema?" spýtal sa prekvapene hneď potom ako sa odo mňa odtiahol.
Pozrela som sa smerom kam hľadel. Bol to Michal, poznala som tú jeho mikinu, mal ju v prvý školský deň.
"Sú."
"Asi nemáš chuť ísť k nim že?" spýtal sa hladiac mi do očí.
"Prečo by? Mne je to tri päť, aj šesť desať."
"Ideme ich len pozdraviť a potom pôjdeme na našu lavičku dobre?" usmial sa.
"Dobre." Prikývla som. Aj keď som nemala ani najmenšiu chuť toho debila vidieť.
Martin sa ozval ako prvý, nevideli nás prichádzať, keďže nám stáli chrbtom a zrejme sa o niečom rozprávali.
"Ahojte," pozdravil ich priateľsky. Prvý sa otočil Michal, ani na sekundu okom nezaprel o moju tvár. Nepozeral na mňa. Neoslovoval ma. Bola som pre neho vzduch.
"Čau," odzdravil veselo Michal. Ema nám len kývla.
"Užívate si voľno?" smial sa Maťo, "ináč, myslíš že zajtra nám hodí tú písomku z dejepisu?"
Začali sa baviť o škole, Maťo mi sem tam stlačil ruku a Ema sa Michalovi sem tam zavesila o rameno. Ich rozhovor ma nudil, no oni sa tvárili tak záživne, že mi bolo ľúto ich rušiť. Až po nejakých 15 minútach rozhovoru o ničom si obaja všimli, že tu nie sú sami. Rozlúčili sa, áno oni sa rozlúčili, ja som nemienila povedať ani ň. A odišli sme. Martin si moje a Michalove správanie všimol.
"Vy ste pohádaný?"
"Nie," povedala som ironicky, "komunikovali sme telepaticky."
"Len sa pýtam," zasmial sa.
"Ja sa na neho už ani nepozriem."
"Pre ten bozk?"
"Pre ten bozk?"
"No," zamrmlala som.
"Musím sa s ním o tom ešte porozprávať."
"No."
"Nely," stlačil mi ruku a zastavil, "ja viem že to Michal pokašlal, ale ja nechcem aby ste sa k sebe správali ako ľudia, ktorý sa vôbec nepoznajú."
"Tebe ako vôbec nevadí, že ti pobozkal dievča len tak?!"
"Ale jasné že vadí," usmial sa, "len nato mal určite dôvod."
"Rada by som ho poznala." Hľadela som na zem, na opadnuté lístie. Blíži sa jeseň.
"Nel, pozeraj na mňa," zdvihol mi hlavu, "skús sa s Mišom udobriť."
"Ja sa udobrovať nebudem!"
"Aspoň keby ste sa pozdravili a kukli na seba, pred chvíľou si pozerala všade, len nie na neho a on tak tiež."
"Mne to neprekážalo."
"Ale no ták."
"Neriešme to prosím."
"Tak teda ako chceš," usmial sa a znova sa pohol. Do piatej sme boli na lavičke a rozprávali sme sa, jedinej téme ktorej sme sa vyhýbali bola téme Michal. Ako ma odprevádzal domov, som si spomenula na jednu dôležitú vec. Zabudla som zavolať Adele! Do pekla.
Okamžite som vybrala mobil z vrecka a zistila že mám 5 neprijatých hovorov. 4 od Adel a jeden od mamy. Okamžite som Adel zavolala.
"Prepáč, prepáč, prepáč! Ja som úplne zabudla nato, že som ti mala zavolať!" začala som hneď ako som začula zvuk prijatia hovoru.
"Nevadí, tak čo, mám prísť, nemám prísť?" smiala sa.
"Dojdi, Maťo ma odprevádza domov, pokojne už poď k nám."
"Nabalím si len tašku do školy a idem."
"Vidíme sa."
"Jasné, ahoj." Položila som.
"To čo? Adel u teba spí?" spýtal sa zvedavo Maťo.
"Spí, len ja som jej mala zavolať hneď potom ako som ti ráno volala a spomenula som si nato až teraz," zasmiala som sa, "ešte mame musím zavolať."
"Len volaj," povzbudil ma veselo, keď som už vytáčala jej číslo.
"Len volaj," povzbudil ma veselo, keď som už vytáčala jej číslo.
"Nel, ja som sa len chcela spýtať, že či máš kľúče, ale Filip je už doma, takže v poriadku." Ozvala sa mama rýchlo.
"A kde si?"
"S Petrom."
"Pozdravuj a nebudem rušiť, ahoj." Nečakala som na nič a zrušila ju.
"No čo?"
"Ale že či mám kľúče, ale že je už Filip doma a že je s Petrom."
"S Petrom?"
"To je ten jej objav," zasmiala som sa.
"Aháá," zasmial sa tiež, "že nech im to vydrží."
"Odkážem," usmiala som sa. Blížil sa môj vchod. Rozlúčili sme sa a ja som zavolala Adele kde je, vravela že práve stretla Martina a už ma vidí. Zložila som teda. Spolu sme išli hore po dlhej púti na siedme poschodie. Ten výťah by už mohli opraviť.
S Adel sme sa rozprávali do pol tretej ráno, potom sme uznali, žeby sme zrejme mali ísť aj spať, keďže ráno sa šlo do školy. Mama v vtedy ešte nebola doma.
Ráno sme samozrejme zaspali, teda zaspali by sme katastrofálne keby nás Filip neprišiel zobudiť. Mali sme pätnásť minút nato aby sme sa obliekli a vypadli z domu. Do školy sme prišli minutú pred zvonením, ale stihli sme to.
Pri skrinkách som stretla Michala, obišla som ho takým spôsobom aby som sa na neho nemusela pozerať. A on nepozeral na mňa. Boli sme pre seba cudzí.
"Vás to baví?"
"To ignorovanie?"
"Nie, tá vaša konverzácia, samozrejme že ignorovanie," smiala sa Adel, pričom si z tašky vyťahovala slovenčinu.
"Baví," usmiala som sa a tiež si vytiahla slovenčinu. Viac sme to neriešili, prišla učiteľka a k tejto téme sme sa dlho nevracali. Prešlo mesiac.